Čo ma karanténa naučila o svojom psychickom zdraví

Autor: Adela Martinková | 26.7.2020 o 14:26 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  97x

Karanténa bola okolnosť, vďaka ktorej sme mali priestor na oddych, robenie vecí, na ktoré sme predtým, ako sa náš hektický život zastavil, nemali dostatok vôle, energie a času.

Niekto sa možno učil hrať na ukulele alebo si prečítal knihu, ktorá ho už dlhšiu dobu čakala na poličke, kváskoval, učil sa šiť (napríklad vtedy zle dostupnú komoditu - rúška), začal cvičiť jógu, oprášil uhlíky či akvarely a tvoril.

Medzitým na internete pribúdali články o ľuďoch s psychickými problémami, a o tom, že nastal nečas, ktorý len ťažko možno preklenúť bez zhoršenia ich stavu. Ak už hovoríme o často skloňovaných šopoholikoch, ľuďoch závislých od porna, alkoholu, depresiách, či manických poruchách. Veľa z týchto jednotlivcov potrebuje režim. Ak nie je režim, nie je disciplína, ak nie je disciplína, nie je morálka.

Ako človek s hraničnou poruchou osobnosti, ktorý odrazu prestal chodiť do školy a práce to bolo veľmi zložité. Do toho ešte pridajte závislosť na alkohole a začína sa tu rysovať jeden veľký problém. Odrazu nemáte dôvod sa ráno budiť, čakajú na vás síce úlohy v školskom online systéme, ale kto by si ich všimol. Zavretá takmer sama medzi štyrmi stenami s ďalšími dvoma pracujúcimi dievčatami, izolovaná od rodiny a kamarátov.

Ako sa tak šuchtáte medzi dňami, steny sa začínajú zmenšovať, aktivity, ktoré môžete vykonávať, vás už dávno prestali baviť, zdvihnúť mobil a niekomu zavolať, či napísať, je vo vašom stave (ktorý ste si zatiaľ nepripustili, že sa zhoršuje) náročné. Odrazu vami začnú kmitať impulzy, na obed si nedáte lieky a idete do najbližšieho obchodu, kúpiť alkohol. Ukončíte si tým šesť mesačnú abstinenciu. A vskutku, môže sa zdať, že pre nič za nič, len tak z dlhej chvíle, prázdnoty uplynulých dní. A potom, v delíriu, príde ďalší relaps, proti ktorému ste silno bojovali desať mesiacov, sebadeštrukcia. Očakávate, že sa zmení vaše nastavenie a karanténu budete zvládať lepšie, možno si myslíte, že je to rozumné riešenie ako tráviť fádnosť, ktorá vyplýva z vášho dobrovoľného uväznenia. No nie je.

Pravdou je, že celá vyeskalovaná situácia bola len dohrou zanedbanej psychoterapie, sebalásky a jestvovania v prítomnom momente. Požieranie seba samej vo výčitkách, minulosti a chybách, ktoré tu už nie sú.

Karanténa ma naučila jednu veľmi dôležitú vec. Človek sa musí naučiť existovať sám so sebou a svojimi pocitmi, myšlienkami. Ste samému sebe ako spoločník, ktorého musíte akceptovať, nie potláčať delíriom a mať naňho príliš vysoké očakávania. Možno malo byť toto celé len tvrdá príučka v hľadaní svojich nedostatkov, možnože aj nezáujme hľadania nedostatkov, ktoré si váš ambulantný psychiater nemá šancu všimnúť, pokým sa mu s tým nezdôveríte. Pretože ak neviete dlhšiu dobu byť osamote, sám so sebou, hľadáte si potom barličky ako to zvládnuť. Niekoho barlička je sebapoškodzovanie, alkohol, nakupovanie alebo impulzívne a škodlivé rozhodnutia.

Teraz budem iba polemizovať z vlastného pozorovania, no s čím väčším odstupom sa pozerám na túto situáciu, tým viac riešení nachádzam, ako sa to dalo riešiť vtedy. Ale tu sa už musím stopnúť, pretože sme opäť pri vŕtaní sa v minulosti a výčitkách. A to nikdy nepomohlo.

Treba sa prijať, zlepšovať, nemať príliš náročné ciele. Skôr začínať od maličkostí, ktoré sa budú vyskladávať do väčšieho celku. Treba sa rozprávať, veľa rozprávať, písať, plánovať, poriadne si zanadávať keď máte chuť.

Ale hlavne, netlačiť na seba, akceptovať sa so všetkými svojimi nedokonalosťami a tešiť sa. Tešiť sa, pokým nepadnete opäť na držku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?